Bezdrôtový Martin – 3. časť

V Portishead/Burnham rádiu.

(Moje neoficiálne a možno aj neúplné spomienky na roky 1934 až 1939).

Keď bola stanica rádiovej rybárskej hliadky kvôli neekonomickej prevádzke uzavretá, poslali ma do Burnhamského rádia a vtedy som sa začal zaujímať o krátke vlny. Bola to hlavná britská rádiostanica pre komunikáciu s loďami na moriach po celom svete. Väčšina komunikácie sa konala prevádzkou CW na dlhých vlnách 2400, 2100 a 2013 metrov a tiež na krátkych vlnách 18, 24 a 36 metrov.

Vysielače boli v Portisheade a prijímače v 19 míľ vzdialenom Burnhame, takže sme mohli pracovať s niekoľkými loďami naraz na tom istom pásme bez vzájomného rušenia. Pri každom prijímači bol ovládací panel, ktorým si mohol operátor navoliť ľubovolný vysielač v Portisheade.

Keďže my operátori sme pracovali v Burnhame, môžem popísať len prijímače. Hoci sme sa zvykli stretávať príležitostne v Portisheade, nemali sme jasno v tom, ako je to s vysielačmi. Väčšina mala výkon okolo 6 kW.

Mali sme štyri dlhovlnné prijímače, jeden pre prehľadávanie 2100 m, jeden pre 2013 m, jeden pre 2400 m a jeden záložný. Boli to heterodyny (nie superhety) a mali dve hlavné ladenia, prvý bol “Ladenie” a druhý “Het”. Každý zo štyroch VF stupňov a push-pull demodulátor mohli byť ladené samostatne. Ale s “Heath Robinson” zostavou s remenicovým strunovým prevodom mohlo byť ladenie spoločné pomocou hlavného ladiaceho gombíka. Gombík “Het” ladil oddelený záznejový oscilátor blízko prijímanej frekvencie (pre príjem nemodulovanej CW – pozn. prekladateľa).

Tieto prijímače boli vtedy používané takmer výhradne v severoatlantickej lodnej doprave, bol to čas rozkvetu transatlantických spojov. To nás neustále veľmi zamestnávalo a keď sa napr. niekedy prerušil kábel do Reykjaviku, alebo Thorshavenu, obvykle sme prevzali ich prevádzku. Normálne káblové spoje posielali morse pomocou Wheatstone strojov s rýchlosťou 500 až 1000 zn/min a nevedeli spomaliť pod rýchlosť 200 zn/min, takže na príjme boli dvaja operátori naraz – keď jednému niečo vypadlo, dúfali sme, že pochytal druhý. Skvelá zábava.

Súvislý atmosférický šum na 2100 m bol jednoducho hrozný a človek to nemohol vydržať dlhšie ako jednu hodinu, takže operátori rotovali na krátkych vlnách, diaľnopisoch z vnútrozemských liniek, alebo administratívnych činnostiach. Prijímače nemali AVC, alebo umlčovače šumu, ale zvykli sme pre potlačenie šumu zapojiť do konektoru pre druhé slúchadlá kondenzátor 2 mikrofarady – pre počúvanie CW so slúchadlami to bolo skutočne efektívne. Nemyslím, že by to fungovalo všeobecne teraz s nízko impedančnými slúchadlami.

Práca v krátkovlnnej sekcii bola zábavná, ak ste sa zaujímali o techniku. Bola odlišná od práce s loďami. Pretože to bola pomerne nová služba, zvykli sme používať zapožičané prijímače od rôznych výrobcov pre ich odskúšanie a preto táto sekcia bola viac experimentálnou. Neskôr sa samozrejme veci viac štandardizovali a pracoviská boli vybavené prijímačmi Marconi CR 150s. V dobe o ktorej píšem sme však mali zbierku prototypových prijímačov Marconi, GEC, atď. a dokonca starý Atwater Kent. Väčšina týchto prijímačov bola v zapojení: VF zosilovač – Detektor – NF zosilovač.

Veľa lodí používalo modulovanú telegrafiu, ak použili nemodulovanú, jednoducho sme zvýšili spätnú väzbu pre nasadenie oscilácií prijímača. Niektoré mali samostatné ladenie pre každý stupeň. Ladenie však nebolo až tak komplikované, pretože lodné pásma boli pomerne úzke a každý stupeň bol viac menej naladený, jedine bolo potrebné doladiť, keď signál z lode bol prijímaný len na detekčný stupeň. Anténa mohla byť pripojená buď len na detekčný stupeň, alebo na toľko VF stupňov (obvykle štyri), koľko bolo potrebných na dosiahnutie požadovaného zosilnenia a selektivity. Samozrejme, že väčšie zosilnenie znamenalo väčší šum, ale tieto zosilovače mali obvykle omnoho lepší pomer signál/šum ako superhety, ktoré v tom čase boli veľmi zriedkavé.

Pre nastavenie prijímača po zmene pásiem musel operátor zakľúčovať vysielač v Portisheade a naladiť na neho všetky zosilovače v prijímači. Potom stačilo len mierne doladenie na zachytenie lode (ostrá selektivita v tých časoch neexistovala).

Potom prišiel veľký deň, keď bol nainštalovaný “rýchlo vyhľadávací” prijímač, majstrovské dielo inžinierov zaberajúce štyri zásuvné skrine (racks) o rozmeroch 1,8 x 6,6 m. Bol to superhet s dvojitým zmiešavaním používajúci 27 elektróniek, ale všetko sa ladilo s jedným gombíkom prvého oscilátora. Druhý gombík slúžil pre ladenie prvého zmiešavača, ale ten sa používal iba na doladenie. Prvá medzifrekvencia bola na 30 MHz. Ako nám povedali, bolo to z toho dôvodu, že na tejto frekvencii bola malá, alebo žiadna aktivita (kde potom boli amatéri ?) Každý zosilovací stupeň (ak to bolo možné), bol v zapojení push-pull s elektrónkami HF610, alebo SG610. Vývody mali na oboch koncoch, preto boli namontované horizontálne a prichytené cez otvory v tienení. Každá elektrónka bola pripojená na zadnú stranu panela. Ten bol celý uzavretý a prispôsobený na testovanie. Test sa konal jeden krát denne a každá elektrónka s emisiou nižšou ako 70% bola vymenená. Otočný prepínač upevnený nad panelmi umožňoval prepínať medzi ôsmimi rôznymi anténami. Pásma sa volili pomocou výmenných cievok, ktoré boli navinuté z 6 mm medených trubiek !

Pre porovnanie s týmto kolosom, raz sme si požičali batériový prijímač Eddystone All World Four. Bol v zapojení VF – Detektor – NF s výmennými cievkami. Používali sme ho na príjem CW (spätná väzba tak, aby VF kmital).Mali sme ho radi, pretože mal mimoriadne vlastnosti. Takmer úplne bez šumu, preto sme ich objednali päť a osvedčili sa nám. Trúfam si povedať, že viac ako “rýchlo vyhľadávací” prijímač. Napájacie napätie pre žeravenie bolo privedené z centrálnej sekundárnej batérie a anódové najskôr zo samostatných suchých anódových batérií umiestnených pod stolmi. Na pohľad to vyzeralo, ako by sme tam mali neporiadok. Neskôr, keď sa vyriešili problémy so vzájomným rušením prijímačov, bolo napájanie centralizované.

Pokiaľ ide o naše antény – rádioamatéri by ich klasifikovali ako anténnu farmu. Päť stožiarov vysokých 45 m nieslo polia rozmanitých dipólov, niektoré horizontálne do najviac používaných lodných oblastí a niektoré vertikálne pre všesmerové vyhľadávanie. Pre 18 metrov veľké rotačné pole, ktoré sa otáčalo na koľajniciach, bolo potrebných päť motorov o výkone 4 kW a boli ovládané z panelu vedľa prijímača. Tieto antény mali prívody do budovy 600 ohmovými otvorenými napájacími vedeniami priamo do prijímačov. Každý prijímač mal možnosť výberu štyroch antén pomocou odbočky. Skúste si predstaviť tú miestnosť ovenčenú girlandami drôtov.

Neskôr bol zavedený systém koaxiálnych napájačov. Všetky viedli do konektorov na centrálnom prepínacom paneli. Každý prijímač mal potom štyri koaxiálne vedenia, z ktorých jedno mohlo ísť do panelu podľa aktuálnej potreby pracovnej frekvencie. Netreba zdôrazňovať, že toto značne usporiadalo kabeláž v miestnosti, ale bohužiaľ utrpela účinnosť. S otvorenými drôtovými napájačmi (rebríček) sme často dosahovali lepšie výsledky, keď jeden vývod bol zapojený v jednej vetve dipólu a druhý vývod v inom dipóle. Ale dosť bolo teórie a praxe.

Keď som z Burnhamského rádia odišiel, bolo úplne zrekonštruované a postavili sa rozľahlé rombické antény. Našťastie tam boli hektáre voľného priestoru. Čo sa dialo so mnou po roku 1939 je nanešťastie dôverné, ale viete si predstaviť, ako asi vyzeralo tridsať prijímačov HRO, HRO v rade, zabudovaných v skriniach (racks), každý s morse nahrávacím zariadením ?

Zapísal Michael ZL1ABS, 14. apríla 2008

[Harry Martin ZL1UC SK bol mojím učiteľom morzeovky okolo roku 1980. Keď odišiel do dôchodku, presťahoval sa aj s manželkou na Nový Zéland do Aucklandu. Jeho trojdielne spomienky boli vytlačené v tom čase v miestnom časopise NZART inc. Branch 29 (časopis novozélandskej rádioamatérskej organizácie NZART – pozn. prekladateľa). Nedávno som našiel tieto výtlačky a rozhodol som sa, že by to mohlo byť zaujímavé čítanie na Packet rádiu a tiež uchovať ich v elektronickej forme. Harry Martin ZL1UC (nespomínam si na jeho značku, keď bol vo Veľkej Británii) nepísal o svojich aktivitách počas druhej svetovej vojny, dôvodom bolo “Štátne tajomstvo”. Možno utajenie skončí po 50. rokoch.

Ale bohužiaľ Harry už nežije a nepodelí sa s nami o svoje spomienky. Nemyslím, že ich zanechal niekomu “v obálke”. Bol to pravý Britský gentleman a prakticky nikdy nešiel von bez vhodného oblečenia. Dokonca mal aj záhradné oblečenie. Šoféroval auto Mini Morris s látkovými poťahmi na sedadlách.

Spomínam si, že ako dôchodca si privyrábal predvádzaním elektrického náradia. Bol aktívnym členom Severnej pobrežnej pobočky č.29 rádioamatérskej organizácie NZART, často pracoval v klubovej budove, ktorá sa vrátila späť do vlastníctva v nedávnych dňoch. Pravidelne v sobotu doobeda sa zvykli organizovať otvorené dni a prebiehala príprava pre rádioamatérske skúšky. Bolo to v čase, keď väčšina obchodov musela byť zo zákona počas víkendu zatvorená. Teraz, keď všetko je otvorené prakticky každý deň v roku, je ťažké dostať amatérov na stretnutie.

Jeho manželka začala mať vážne zdravotné problémy, ale Harry nakoniec zomrel prvý. V tom čase som bol chalan navštevujúci školu, alebo som sa práve stal žiakom v pobočke novozélandského poštového úradu ako telefónny technik (spomínam si – 12. December 1977).

Som rád, že jedného alebo dvoch amatérov zaujali tieto príbehy “Bezdrôtového Martina”. Oceňuje to môj čas strávený prepísaním textu z výtlačkov miestneho klubového časopisu.]

73 – Michael, ZL1ABS @ ZL1AB]

Preložil Stano OM8AQ

Ďakujeme Stankovi, OM8AQ, za preklad zaujímavého článku.

Please follow and like us:
error

Mohlo by Vás zaujímať