Bezdrôtový Martin – 2.časť

„Bezdrôtový Martin“ bol môj titul, keď som bol operátorom poštovej rádiostanice v malej dedine Goodwick vo Walese, Pembrokeshire v roku 1932, kde sa polovica populácie volala Davies, Evans, alebo Jones. Preto bol potrebný ďalší popis, ako napr. poštár Evans, alebo pekár Jones. Chlapov z našej partie nazývali Bezdrôtový ten a ten.

Rádiová rybárska hliadka mala sídlo na vrchole útesu na goodwickej strane prístavu. Pod ním bola konečná stanica „Veľkej západnej železnice“, z ktorej odchádzali trajekty do Írska. Priestor, ktorý sme mali na starosti bolo Južné írske more a Bristolský kanál. Keď boli vhodné podmienky dovolali sme sa až do vôd Islandu. Vtedy bližšie stanice vo Wicku, alebo Portpatricku nemohli pracovať. (Začiatok spojení odrazom ?)

Naše hlavné povinnosti boli (1) sledovanie núdzových volaní SOS (2) rýchla zdravotná pomoc v prípade potreby, (3) telegramy z lodí tam a spať, (4) zhromažďovanie a zasielanie informácií o pohybe lodí lodným spoločnostiam. V bode (1) sme spolupracovali s pobrežnou hliadkou, záchrannými plavidlami, remorkérmi a ďalšími plavidlami. Tieto boli potom riadené výstražným systémom s dohodnutými morse signálmi a aktivoval sa alarm v centre. V bode (2) lode často žiadali o lekársku pomoc, keď bol na palube nemocný bez lekára. My sme odovzdali správu nášmu miestnemu lekárovi, alebo do príslušnej nemocnice. Vážny prípad mohol zapríčiniť odklonenie trasy lode, ktorá mala na palube lekára. Jazyk nebol prekážkou, pretože každá loď a pobrežná stanica mala kódovú knihu v príslušnom jazyku. V bode (4) lodné spoločnosti zhromažďovali denný prehľad pohybov všetkých registrovaných lodí na svete. Mimochodom, lodné a remorkérové spoločnosti nám zvykli na Vianoce posielať ako pozornosť krabicu cigár, alebo tabaku – chceli si udržať našu priazeň.

Prívodné napájacie napätie pre stanicu bolo z prístavných jednosmerných generátorov 400 V, preto sme museli používať motor-generátory, z ktorých sme získavali požadované napájacie napätia. Keď prístavné žeriavy nakladali lode, napätie kolísalo hore dolu ako jojo. Jeden z našich motor-generátorov sa správal čudne. Opakovane a náhle zvýšil rýchlosť na ohromné otáčky, takže sme ho museli vypínať, aby sa mu neroztrhli ložiská. Výstupné napätie bolo obvyklých 220 V pri 400 Hz a tento motor- generátor dával v rázoch 800 Hz a po usmernení nevyhladený priebeh napatia. Keď mu „preskočilo“, (medzi pólovými nástavcami), vyrábal takmer nadzvukové napájacie frekvencie. Nikto nikdy nezistil príčinu tohto „beťárstva“.

Keď som prišiel pracovať do Rádiovej rybárskej hliadky, iskrový vysielač tam už nebol, ale hovorili, že ho bolo počuť skoro v celej dedine. Niektoré lode stále používali iskrové vysielače s kryštálovými prijímačmi. Náš hlavný vysielač mal výkon 1,5 kW a bol inštalovaný v ráme tvaru kocky o rozmere strán asi 2,5 metra. Bol veľmi jednoduchý, pozostával z jednej triódy, čo bol Hartleyov oscilátor s 11.000 V na anóde. V ráme boli okrem vysielacej elektrónky so žeraviacim transformátorom dve usmerňovacie elektrónky s ich žeraviacimi transformátormi, transformátor pre anódové napätie, olejom plnený kondenzátor pre filtráciu anódového napätia pre prípad, že bola požadovaná čistá nosná, pretože vtedajšie prijímače boli veľmi zriedkavo schopné prijímať nemodulovanú CW. (Keď nebol filtračný kondenzátor pripojený, vysielač produkoval nosnú so 100% moduláciou 800 Hz, pretože táto frekvencia bola vlastne dvojnásobnou napájacou frekvenciou z motor-generátora – pozn. prekladateľa.)

Ďalej tam bol pevný vzduchový kondenzátor, ladiace cievky z pol cólových medených trubiek. Mimochodom, tieto cievky boli poctivo leštené až do dokonalého lesku, pretože pekne vyleštené cievky sa považovali za účinnejšie, ako matné bez lesku. Ladenie bolo s variometrom a ladili sme na maximálny prúd do antény tak, aby elektrónka nebola príliš horúca. Mierne do červena rozžeravená anóda bola akceptovateľná. Žiadne smiešne merania PSV !

A čo sa týka kľúčovania, verte alebo nie, kľúč bol zaradený v primárnom okruhu anódového transformátora a prerušoval prúd 10A pri 220V. Kľúč bol úplne krytý v uzemnenom kovovom púzdre.

Anténa išla priamo do miestnosti a všetko kovové muselo byť uzemnené. Ak niekto nebol dosť opatrný a dotkol sa výstupu na anténu pri zakľúčovaní, mohol si byť istý, že získa pekné VF popáleniny, ktoré mu zmenia kožu na prstoch na biely prášok so zápachom spálenej hrianky.

Hlavná anténa bola dlhá 62 metrov vo výške 38 metrov. Pre volania sme používali vlnovú dĺžku 600 metrov a pre bežnú prevádzku 705 a 800 metrov. Hlavný prijímač bola skutočne starožitnosť. Stanica bola zriadená v roku 1920 a z tohto roku bol aj prijímač. Niektoré elektrónky zostali ešte pôvodné. Boli to Marconi BT 12A v šesť stupňovom VF zosilovači. Detektor a dve NF elektrónky boli triódy typu DER a DEQ. Všetky jasne svietili, takže ďalšie osvetlenie v noci nebolo takmer potrebné. Bol to skvelý prijímač, jeho vlastný šum bol nulový, pri zotmení sme často počúvali americké pobrežné stanice WAG, WSC atď. na 600 metroch. Vďaka jeho citlivosti, aj keď priplávali lode dolu do prístavu, ich signály nerušili naše ušné bubienky. VF stupne boli prepojené neladenými VF transformátormi navinutými s „EUREKA drôtmi“ tak, že ich selektivita pokryla celé lodné pásmo od 600 do 800 metrov. Neskôr bola doplnená superhetová jednotka s obvodmi AVC a záznejového oscilátora namiesto pôvodnej VF časti. Selektivita sa zlepšila, ale vlastný šum bol strašný.

Rádiový zameriavač Bellini Tosi bol vybavený rámovou zameriavacou anténou, nebol ale presne skalibrovaný. Používali sme ho na príjem len vtedy, keď bolo potrebné odrezať rušenie. Jeho anténa bola vo výške 29 metrov.

Pre spojenia na krátke vzdialenosti, hlavne pre rybárske lode a plavidlá sme pracovali na 149 a 220 metroch. Bola to modernejšia lodná zostava typu Marconi. Vysielač mal nominálnych 200 wattov. Štyri 50 wattové triódy – dve paralelne ako oscilátor a ďalšie dve ako modulátor. Pre modulovanú CW boli všetky štyri zapojené paralelne, ale v skutočnosti sme vedeli dostať skoro ten istý výkon aj z jednej elektrónky. Mikrofón bol obyčajný uhlíkový typ. Pre získanie dostatočnej úrovne modulácie sme k nemu vyrobili prídavný zosilovač. Prijímač pozostával len z VF zosilovača, detektora a NF časti, opäť s rádiovým zameriavačom. Ten tiež nebol používaný z jednoduchého dôvodu, že VF z hlavného vysielača už dávnejšie predtým spálilo vinutia. Otočná cievka vyzerala ako ježko s kúskami drôtu nalepenými dookola a pri otáčaní vydávala zvuk ako detská hracia skrinka.

Obidva prijímače mali pre 4 voltové žeravenie použitý akumulátor 6V/200Ah, v žeravení boli zapojené reostaty, ktoré sa často používali na riadenie hlasitosti. Anódové napätia bolo z akumulátora 120V/50Ah. Ďalší akumulátor 80V/50Ah napájal morse drôtové vedenie do najbližšieho poštového úradu. Všetky batérie boli zdvojené a museli byť dobíjané po niekoľkých dňoch. Nabíjací usmerňovač Westinghouse zaberal priestor cca 2 x 1,3 x 1 meter.

Život v Goodwicku bol šťastný. Prevádzka slabá (skutočne až príliš, keďže stanicu neskôr uzavreli kvôli neekonomickej prevádzke), rozpis našich služieb bol vhodne zostavovaný a krajina veľmi príjemná. Mohli sme sa kúpať do sýtosti dolu pri prístave a tiež „domorodci“ boli priateľský.

Moje ďalšie pôsobenie vo svetovom Burnham/Portishead rádiu nebolo tak šťastné – služby omnoho horšie, oveľa viac práce a neustály šum, najmä atmosferický na 2100 metroch, doslovné hlavy bolenie.

Zapísal Michael ZL1ABS 11. apríla 2008 [Harry Martin ZL1UC SK bol mojim učiteľom morzeovky okolo roku 1980. Keď odišiel do dôchodku, presťahoval sa aj s manželkou na Nový Zéland do Aucklandu. Jeho trojdielne spomienky boli vytlačené v miestnom časopise NZART inc. Branch 29 v 80-tych rokoch. Nedávno som tieto časopisy našiel a rozhodol sa ich zverejniť na Packet rádiu. Možno to bude zaujímavé čítanie a tiež vhodné pre zachovanie v elektronickej forme.]

73 – Michael, ZL1ABS @ ZL1AB

Preložil Stano OM8AQ

Please follow and like us:
error

Mohlo by Vás zaujímať