Harry G. Martin ZL1UC 1. časť Prvé stretnutie s rádiom som absolvoval v roku 1922, keď som žil v Newcastli upon Tyne a BBC tam spustilo stanicu s volacím znakom 5NO.
Moja prvá lekcia prebehla takto – „Dobre, vidíš že 5NO vysiela na 520 metroch a pre jeho príjem potrebuješ 520 metrov drôtu (na bezdrôtový príjem ?). Samozrejme nemôžeš natiahnuť 520 metrov drôtu u vás vzadu vo dvore, takže natiahneš vonku toľko, koľko je možné a zbytok navinieš na cievku vo vnútri zvyčajne na kostru o priemere cca 13 cm“. Pridáš kondenzátor, kryštálový detektor, slúchadlá a máš hotový prijímač.
Pre získanie správnej dĺžky drôtu, bola cievka vyrobená s mosadzným kontaktom, ktorý sa posúval hore a dolu po cievke. To bolo „ladenie“. Kondenzátor bol neladiteľný, ale nikto mi nepovedal, načo bude potrebný neskôr. Detektor bol kúsok galenitového kryštálu. Bol priskrutkovaný do malého kovového lôžka. Ďalším kontaktom bola drôtová strunka s ktorou ste pichali do kryštálu, až kým ste nenašli najcitlivejší bod, kde bola hudba najsilnejšia. Veľmi vzrušujúce. Samozrejme, ak niekto kýchol, alebo dupal po izbe, strunka z kryštálu odskočila a vy ste museli začať všetko odznovu.
Selektivita ako ju poznáme teraz chýbala a ťažkým problémom bývala stanica Cullercosts Radio GCC, keď bola blízko. Pracovala na lodi v Severnom mori a používala iskrový vysielač na 600 metroch. Mali by ste počuť iskry, aby ste uverili – bolo to horšie ako „Woodpecker“ (KV radar).
Takéto kryštálové prijímače sa dali vyrobiť za pár šilingov. Okrem slúchadiel, ktoré boli dosť drahé. Niektoré prijímače používali pre ladenie variometre, t.j. jedna cievka sa otáčala v druhej. V jednej polohe cievky pomáhali jedna druhej pokryť dlhšie vlnové dĺžky, otočením o 180 stupňov opačne prijímali kratšie vlnové dĺžky. Kondenzátor bol stále pevný (neladiteľný).
Potom, keď som mal 12 rokov, sa moja rodina presťahovala do Hastingsu na južnom pobreží a pretože najbližšou rozhlasovou stanicou bol Londýn, kryštálový prijímač nebol dosť dobrý. Bol som rád, že riaditeľ školy sa zaujímal o rozhlas a prikázal technikovi poštového úradu, aby nám vyrobil prijímač. Úžasné množstvo súčiastok som našiel na poštovom úrade, keď som sa tam pohyboval. Bol zabudovaný v skrinke o rozmere asi 90×90 cm a potreboval ťažkú automobilovú batériu pre žeravenie troch elektróniek. Mali spotrebu jeden ampér pri štyroch voltoch, ďalšiu energiu zbytočne spotrebovali žeraviace odpory. Bola to vtedy uznávaná metóda regulácie hlasitosti. Pozapájali sme pevné cievky s otočnými anténnymi a zázrak zázrakov, mohli sme prijímať Eiffelovu vežu a pozdejšie jednu alebo dve kontinentálne stanice, ako aj 2LO.
Bol som nadšený, keď ma zvolili za vedúceho operátora pre obsluhu prijímača dovtedy, kým som nezistil, že súčasťou mojich povinností je tiež postarať sa o zabezpečenie prevozu batérii na nabitie do najbližšieho autoservisu vzdialeného jednu míľu jeden krát za 14 dní a priniesť ich späť na výmenu. Žiadny povoz, dvaja sme sa museli s tým naťahovať.
Spomínam na vzrušenie, keď sme si dvaja kúpili našu prvú elektrónku – stála na tú dobu mnoho peňazí. Prídavný VF stupeň znamenal ďalšiu sadu cievok s 30 cm predlžovacími držiakmi pre otočné cievky na odstránenie kapacitného vplyvu ruky, takže ladenie sa stalo skutočne náročné.
Doma som sa lopotil s postupnou konštrukciou prijímačov s jednou elektrónkou (s premenným mriežkovým zvodom !) s dvoma, tromi elektrónkami a dokonca s päť elektrónkovým superhetom s rámovou anténou a výmennými MF cievkami. Pamätáte sa na prijímače „Cossor Melody Maker“,, „Mullard Master Three“, a „Super 60“ od Scotta Taggarta ?
Boli to časy, keď sme vyrábali otočné kondenzátory – množstvo pevných dosiek, nemenej pohyblivých, stovky rozperných púzdier, mnoho dĺžok závitových tyčí a vyrezaných kusov ebonitových plátov pre bočné dosky. Ako som povedal, „boli to časy!“
Samozrejme, keď som opustil školu, chcel som byť rozhlasovým technikom, ale iba jedna firma v Hastingse hľadala učňov do učenia. Poplatok bol 5 šilingov týždenne, čo si moji rodičia nemohli dovoliť. Preto, keď som sa vo večernej škole dopočul, že technické oddelenie poštového úradu prijíma mládež bez poplatkov a s vyššou týždenným platom, okamžite som sa zapísal.
Po dvoch týždňoch pedálovania po meste na červenom poštovom bicykli ako poslíček som išiel na prijímačky. Vybral som si ťažšie otázky, aby som na moje zdesenie zistil, že som ich urobil špatne na to, aby som mohol byť technikom a bol som vymenovaný za pracovníka pre triedenie listov a telegrafistu s platom 19/6 libry za týždeň. Na základe môjho protestu, že som sa chcel stať technikom, náš inšpektor potajme povedal mojej mame, že by som mohol ísť kopať na dva roky cesty a toto ju tak šokovalo spolu s tlakom nepríjemností z domu a zamestnania, že som nastúpil ako triedič zásielok a telegrafista.
Telegrafia by nebola tak zlá, myslel som si. Odvahu, vy telegrafisti s klasickými kľúčmi (brass pounders) – kurz morzeovky bol štyri hodiny denne počas troch mesiacov pre dosiahnutie rýchlosti cca 100 znakov/min. Ale nadbytočnosť bola na postupe. Za tri roky sa naša operátorská miestnosť zmenšila z dvanástich Morse pracovísk a dvoch Baudot tlačiarní len na dva diaľnopisy.
Pretože ženy nemohli triediť zásielky zavčasu ráno, boli to muži telegrafisti, ktorí boli vykopnutí z operátorskej miestnosti. Nenávidel som miestnosť pre triedenie zásielok a keď som videl, že hľadajú operátora pre pobrežnú rádiovú službu poštového úradu, okamžite som sa o miesto uchádzal.
Po obzvlášť nepríjemnom rannom (05:00 – 13:00) triedení balíkov, bez akéhokoľvek predchádzajúceho varovania mi bolo povedané, aby som sa dostavil do kancelárie vedúceho pošty na pohovor. Moje pocity si môžete predstaviť asi tak, ako keby ste mali zakalené a zaprášené oči. Postavil som sa pred skúšajúceho a odpovedal na jeho otázky viac menej uspokojivo a prešiel jeho testom morzeovky rýchlosťou cca 100 zn/min. Skúšajúci sa opýtal – „Kedy môžete uvoľniť pána Martina ?“ Odpoveď – „Zoberte ho hneď, ak chcete“ bola sotva najlepším doporučením, ale za mesiac som bol na ceste do Rádiovej rybárskej hliadky v Južnom Walese. Tam som sa stal „Bezdrôtovým Martinom“, povedľa „Poštára Evansa“ a „Pekára Jonesa“.
Predtým ako sme boli „certifikovaní“, museli sme prejsť skúškou z morzeovky s rýchlosťou cca 135 zn/min, urobiť teoretickú skúšku na prvú triedu štandardu PGM a získať základný certifikát vo francúzštine a nemčine. Posledné dve sa ukázali ako málo použitelné, keďže väčšina francúzskych a nemeckých operátorov hovorila dobre anglicky a v každom prípade sme mali prevodnú jazykovú šifrovaciu knihu, ktorá nás zbavila potreby akýchkoľvek jazykov. Pre teóriu bola našou bibliou „Príručka ministerstva námorníctva pre bezdrôtovú telegrafiu“ , v ktorej sa ešte v tom čase písalo o „Mics“ (mikrohenry) a „Jars“ (kapacita štandardnej Leydenskej fľaše jar = 0.0011 mikrofarad).
Zapísal
73 – Michael, ZL1ABS @ ZL1AB
Preložil Stano OM8AQ
